k47.cz  — každý den dokud se vám to nezačne líbit
výběr foto Praha povídky kultura
TECH ▞▞ kolo | twitter RSS

Sodomic and Holotrope fascination

16. 3. 2008 (před 11 lety) — Morfion (♪)

Už dlhšie sa mu v hlave pre­háňala určitá pred­stava.

Spy­to­val sa sám seba, ako je to pre­boha možné, že sa v jeho mozgu pro­du­kujú také po­divné a chladné obrazy. Nie, nie chladné.

Cudzie, ne­pri­a­teľske a ne­známe. Úplne ne­známe.


Ospalé sve­tielko z bli­kaj­úcej ži­a­rovky ne­pa­trne osvetlo­valo tmavú miest­nosť. Muž v nej videl štyry ob­na­žené steny. Žiadne dvere, okná tam zjavne tiež ne­po­strá­dali.

Ale čo to len?

Nebolo tam čosi v po­ri­a­dku. Ab­sen­cia za­ri­a­de­nia ho ne­mi­atla, stiesne­nosť tak isto nie. Žeby niečo s tými pre­kli­a­tymi ste­nami?

Kr­útila sa mu hlava ako tam tak sedel, pálilo ho niečo v hrudi. Trápil ho strašný pocit ne­ú­pl­nosti. Na hlad­kej ka­men­nej dlážke nebolo ani špinky, dal by rok života za to aby tam niečo bolo, ale nebolo tam vôbec nič. Štvornožky sa pre­su­nul má­ličko do stredu miest­nosti a zasa si sadol. A potom na mi­k­ro­sekundu zaspal.


A predsa, od­ki­a­ľsi sa začalo ozývať me­cha­nické klop­ka­nie. Potom sa ži­a­rovka vy­pá­lila úplne a on zostal v tme.

Z ničoty vy­st­úpil malý chla­pec a za­hľa­del sa na neho. Akási kon­štruk­cia mu obo­pí­nala jeho nahé telo. Bola ťažká a že­lezná a kde-tu ho celkom na­hrá­d­zala. Na tých miestach kde ho kon­štruk­cia ne­po­krý­vala sa raz strá­cal a ná­sledne zja­vo­val, ale stu­dené a strohé železo zostá­valo vždy. Na tvári mu ihral zvláštny úsmev, no oči mu nie­svie­tili.

Miest­nosť bola zrazu omnoho menšia a užšia, strop mal tesne nad hlavou a bol stu­dený ako smrť. Pozrel si na ruky a zbadal na nich železo a klince, olej a benzín. Vrátil sa očami späť na chlapca, no zistil za­u­jí­mavý fakt. Chla­pec vôbec nebol mladý, bol už veľmi starý a oči mal plytké a s beľmom a úsmev mal dávno vy­has­nutý.

Potom si to začal uve­do­mo­vať, paže ho začali svr­bieť a kosti tlačiť. Ne­mo­hol žiť v tak malom pries­tore, kov obo­pí­nal tesne jeho telo, ako pred­tým telo starého chlapca. Mli­až­dil mu ruky a krivil kostru. Ži­a­rovka znovu začala svie­tiť a Uvidel.

Hrdza a šróby a všetko staré a po­kr­útené mu na­hrad­zo­valo telo, medzi nohami sa mu zja­vili dve dlhé a ostré súči­astky a mi­ni­mál­nou rých­los­ťou mu začali gnia­viť muž­nosť. Plul olej a z očí mu kvap­kala krv z ur­či­tým ob­sa­hom olo­ve­ných pilín.

Tá istá ženská tvár ho všade sle­do­vala, poznal ju, ale nikdy ju ne­vi­del, bola ohyzdná a krásna.

Chla­pec imlo­do­val a na dlážke bolo čosi na­pí­sané.


Táto pred­stava ho trá­pila dňom i nocou. Ak bol doma, oby­čajne si ju po­dr­žal v hlave a vy­nie­sol ju na balkón, kde sa ju snažil po­cho­piť pri ci­ga­rete. Tabak stúpal a mesiac sa po­kojne trápil v svojom exile. V duchu si uve­do­mo­val, že ho na čer­s­tvý vzduch ne­vy­vie­dol len ni­ko­tín, ale aj po­divná pa­ra­noja. Prestal dô­ve­ro­vať svojmu bytu.

Stena v obý­va­cej mies­tosti mala predsa akési divné tvary. Už niekde po­dobnú videl, akoby bola chybná, mala ab­nor­málne tiene, mala viac zá­hy­bov. Obrazy v byte sa do jed­ného zme­nili. Zá­ti­šie s ružami bolo na­ma­lo­vané tak sýtou čer­ve­nou… a pohlad na zimnú kra­jinu vôbec ne­mo­hol byť reálny, ne­mo­hol mu uveriť.


Dole na ulici pre­šiel akýsi človek, ale zdal sa byť tak strašne ďaleko, tak ďaleko.

Nalial si po­hárik ginu a hneď potom mu za­zvo­nil te­le­fón. Bol to od­porný zvuk, nie­kedy si nájde čas a kúpi nový. Nechal ho zvoniť tri­násť krát a potom ho zdvi­hol.

V slu­chátku sa ozvali dve tiché slová (nočný stolík) na­sle­do­vané ne­prí­ve­ti­vým za­hnundra­ním a ukon­če­ním roz­ho­voru. Uve­do­mil si, že za­bu­dol vypnúť rádio a pobral sa k sto­líku v tretej spálni, pre­tože o ňom bola reč.

Vtedy si spo­me­nul čo sa stalo nie­koľko dní dozadu.


Išiel zrovna do druhej spálne, počul odtiaľ krik. Vošiel dnu a na nočnom sto­líku zbadal list.

Stra­til si nádej, krútiš sa do­o­kola. Rov­naká adresa, v ten istý čas, tí istí po­zvaní.

Čakáme ťa, M.


Blikal neón (So­do­mic angels).

Ťažké kovové dvere opus­te­nej to­várne ot­vo­ril asi meter pä­ť­de­siat vysoký ho­lo­hlavý chlap celý v čier­nom. Všade pear­cingy, smrad po krvi a moči.

Úctivo sa po­klo­nil, za­re­val čosi po ne­mecky a pustil ho ďalej. Niek­torí sedeli na sta­rých ole­jo­vých ba­re­loch, iní sa mykali v po­div­ných ryt­moch to­várne. Jedno veľmi mladé, možno se­dem­ná­sťročné dievča celé od akejsi maz­la­vej fi­a­lo­vej te­ku­tiny ležalo na zemi s roz­ti­ahnu­tymi nohami a mocne si do seba str­kalo ob­rov­ský ob­rá­tený kríž, celá bledá, v očiach ne­ná­visť a strach. Ne­ďa­leko od nej súlo­žil zja­z­vený muž v zvie­ra­cej ka­zajke s akousi bez­no­hou starou žen­skou, ktorá pri­po­mí­nala grécku har­pyju a svo­jími od­por­nými špi­na­vými ne­ch­tis­kami mu škra­bala po­za­die. Všade hučala siréna a trieska­nie zbí­jačky, ob­rov­ská ob­ra­zovka s pornom bola na­la­dená na naj­vyšší stupeň hla­si­tosti a na­sta­vená zrých­lene. Na zemi bola vy­li­ata bravčová krv a ta­neč­níci sa na nej do­o­kola šmý­kali, niek­torí len tak zo zábavy. Barman ča­po­val olej a pod pultom mastur­bo­val nad fotkou cti­hod­ného pápeža.


Cítil sa stiesnene, všetko mu pri­po­mí­nalo svoj byt. Tie krivé steny a matné zr­kadlá. Ba čo je horšie, tá pre­kli­ata vidina! Ten chla­pec, po­lo­živý a ajtak mŕtvy, tá od­porná ne­sku­točná me­cha­nická zláta­nina na jeho tele. Pulz zrých­lo­val, všetko to videl zas a znova v sa­dis­tic­kom ko­lo­toči spo­mi­e­nok a sve­do­mia a ab­sur­dity.

A hnus, vša­de­prí­tomný hnus ho osle­po­val a opan­tá­val mu rozum ako krvavé víno.

Potom to nechal tak a ocitol sa naspäť v svojej spálni, ostatne na spo­mi­enky sa môže vy­kaš­lať.

píše k47 & hosté, ascii@k47.cz