k47.cz  — každý den dokud se vám to nezačne líbit
foto Praha výběr povídky kultura
twitter FB RSS

Realitylike world

27. 5. 2008 — Morfion (♪)

(1)

Tak osa­melý…


Mesto za­ha­lili sivé mračná. Pri­nášali z vz­di­a­le­ných pustín nulovú vi­di­tel­nosť.

A aj on (ja? ty? alebo len ďalšia schránka pre tlčúce srdce?), tak ako ti­sícky iných, uvi­a­zol v ich po­div­nej slučke. Kde sa to ocitol, ne­ve­del. Kedy je vlastne teraz, ne­od­vá­žil sa hádať. Bol hladný, ale ne­chcel piť. Bol smädný, ale vidina jedla sa mu hnusila. No myslel. Áno, mohol a chcel pre­mýš­lať. Snažil sa roz­hý­bať pa­ra­ly­zo­vané závity a sústre­diť sa na jednu jedinú otázku.

P-očasie sa čoraz viac zhor­šo­valo.

R-ýchlo a neľ­útostne vnikol do sŕdc strach.

E-lek­trické výboje pretí­nali čierňavu.

Č-osi tam hore kví­lilo.

O-dvaha sa stra­tila v en­t­ro­pii.

?

A tak sa ko­nečne pohol a zlie­zol z po­ho­dl­nej po­stele. Nohy sa mu pa­trične tri­asli, ako člo­veku, ktorý spal veľmi dlho hl­bo­kým spán­kom. Vzadu v rohu, pod drob­ným za­žlt­nu­tým ob­ráz­kom akejsi rodiny a kr­va­vým ná­pi­som безумство, ležala mŕtvola za­va­li­tého chlapa. Spo­či­atku jej ne­ve­no­val bohvie­akú po­zor­nosť a dal sa do ob­lie­ka­nia prvých šiat, čo našiel ležať na dlážke tohoto cud­zieho bytu.


Ticho

…a mĺkvy me­lan­cho­lický spev sa ozý­vali uli­cami. Chorál, ktorý ani ná­ho­dou ne­vy­dá­vali ľudské ústa. Ťažko zro­zu­mi­teľný, sotva ho bolo počuť. Jemný ako hodváb, prie­zračný ako voda les­ného potoka a do­ko­nalý.

Te­hotná matka kdesi TAM vonku kojila svoje dieťa a tíško pla­kala nad svojím údelom.

A on ju videl. Ne­u­stále.


V špi­na­vom krivom zr­ka­dle si po­ob­ze­ral svoj nový kar­mí­nový oblek. Radšej sa ani ne­p­úš­ťal do úvah, na aké prí­le­ži­tosti ma­ji­teľ apartmánu vy­u­ží­val toto bi­zarné sako, po­tr­hanú (ale stále čistú) bielu košelu a no­ha­vice al­ter­na­tív­neho strihu. Pod­lahu spálne tvo­rilo zelené li­no­leum, sem-tam po­li­ate akusi čier­nou te­ku­ti­nou, ktorá koniec koncov po­krý­vala aj väčšiu časť mŕtveho tela dru­hého pod­ná­jomníka.

Až teraz po­di­šiel bliž­šie k telu, aby si ho trocha obzrel.


Mrkol raz: Oblasť roz­kroku spľasla, boky sa zúžili aspoň na po­lo­vicu, ramená a brucho ešte vý­raznej­šie. Pod trič­kom sa na­miesto jed­no­li­a­tej masy týčila dvo­jica pŕs. Hlava a tvár sa zmen­šili, rysy zjem­nili a str­nisko na­hra­dila jemná bledá ale bez­du­chá pleť.

„Toto dievča poznám,“ uve­do­mil si, „je to predsa Da­niela.“


Cítil teplo jej tela v náručí. Hlad­kal ju po stehnách za­kry­tých roz­tr­ha­nými riflami. Ču­do­val sa, že mu to dovolí…

„Bolí ťa tam niečo?“ za­šep­kali jej pery, hoci sa ani ne­o­to­čila, aby mu po­zrela do očí.

„Hm. Kde?“ počul sa.

„No tam, na hrudi, stále si to miesto ma­sí­ru­ješ.“

„Aha. Áno bolí, ale ne­stojí to za zmi­enku.“ uisil ju.

Mlčky po­ze­rali nejakú hu­dobnú te­le­víznu sta­nicu. Akýsi spevák (za­bu­dol jeho meno, v tej chvíly za­b­údal na všetko) tam bol za­vretý v po­div­nej hr­d­za­vej kli­etke a snažil sa z nej dostať. Ostatní v miest­nosti spali.

„Da­niela? V sku­toč­nom svete by tú kli­etku ani ne­po­tre­bo­val, aby bol uväznený. To je ten roz­diel medzi re­a­li­tou a tým, čo nám vnu­cujú.“

„O čom to ho­voríš, Peter?“

„Vlastne o ničom. Pre… prepáč.“ za­kok­tal sa ako malý chla­pec.

„Si taký zlatý, nezmeň sa, prosím ťa.“ za­smi­ala sa a pri­t­úlila sa k nemu bliž­šie.

One­dlho na to odi­šiel a už sa nikdy ne­vi­deli.

V to po­sledné ráno ju do­konca ani ne­sti­hol pozdra­viť.


Mrkol dru­hý­krát: telo sa ešte zmen­šilo, vlasy sa skrá­tili a tvár peknej ženy vy­strie­dala ne­vinná detská mŕtva tvá­rička. Dieťa v za­ťa­tej päs­tičke zvie­ralo akýsi roz­tr­haný papier. Muž v kar­mí­no­vom obleku ho opa­trne vzal.


-a mal dvoch bratov a jednu sestru, ktorá sa volala Luna. Bol to veselý princ-

-ým ne­stretol prin­ceznu z kráľov­stva na opač­nom konci Veľ­kého sveta. Volala sa-

-ju. Však byť s ňou ne­mo­hol. Vy­pla­kal tisíc sĺz, tak isto ako aj jeho pod­daní-

-pre­ces­tuje. A tak aj vy­ko­nal. Pu­to­val 7 rokov a 7 me­si­a­cov, kým ne­na­šiel to-


Mrkol znova a z chlapca sa opäť vy­súkal pô­vodný za­va­litý chla­pík.

„Za­u­jí­mavé. Vskutku.“ za­šo­mral Peter, no dlho ne­čakal a pomaly kráčal do druhej miest­nosti. Steny sa mu zdali divne po­kr­útené a akoby z času na čas menili farby.

„Za­u­jí­mavé. Vskutku.“ usúdil Peter, keď si pre­ze­ral obý­va­ciu izbu svojho nado­bud­nu­tého bytu. Alebo po­vi­eme skôr ČASŤ obý­va­cej izby? Jej po­lo­vica bola strh­nutá v ne­známe (do­slova po­lo­vica: veľká LCD ob­ra­zovka bola nád­her­ným čistým rezom pre­po­lená, pričom druhá časť zrejme sub­li­mo­vala v ničote, ús­mevný kus starého piána tak­tiež stál krásne ge­o­me­t­ricky od­re­zaný a do­konca aj ke­ra­mický čajník po­ho­dený na zemi pri­šiel o svoje mi­lo­vané dno, proste čistá robota) a ob­ludnú dieru na­pĺňala hne­dastá hmla.

„Za­u­jí­mavé. Vskutku.“ usmial sa Peter a pis­t­úpil k okraju zrázu.

A pod jeho nohami sa roz­kla­dal svet sto­viek do­mác­ností, vša­ko­va­kých bytov, úbo­hých i lu­xus­ných, rozľah­lých aj skrom­ných. Ro­di­čia a ich deti, deti a ich starí ro­di­čia, teplá krbov, vára vy­dat­ných do­má­cich po­lie­vok, ro­dinné krízy, hádky, roz­vody, prvé ná­vštevy za­mi­lo­va­ných do­spie­vaj­úcich detí, prvé mi­le­necké orgie, klam­stvá, pod­vody, krá­deže peňazí ro­di­čom zo šu­f­líka, zfe­to­vané alebo ano­rek­tické deti dá­vi­ace do umý­va­diel, in­cesty, otcov zná­sil­ňuj­úcich vlastné po­tom­stvo.

„Úsmev. Prečo mi z tváre ne­zmizne úsmev? Pre­tože viem, pri­a­teľ môj, že to, čo vidím, v sku­toč­nosti nejestvuje. Alebo vari môže exis­to­vať toľké utŕ­pe­nie inde, ako v nočnej more ne­do­ko­na­lého or­ga­ni­zmu? Nie, Peter. Spíš. A buď tomu rád.“ spo­me­nul si muž v ko­mic­kom obleku na slová dávno mŕtveho pri­a­teľa.

A on sa podľa ních riadil.


Tik-tik.

„Prestaň sa tak metať ty malá sviňa!“

„Prosím, bože. Prosím! Prečo to? Už dosť, prosím, už dosť!“


Úsmev prosím! Cvak


(2)

Do­mnie­vala sa, že pozná význam slova ab­sen­cia. (Možno sa všetci do­mnie­vame.) Ale jedno ne­chá­pala. Ako je možné, že v tomto meste nie je AB­SO­L­ÚTNE nič? Ne­e­xis­tuje tu život. Ne­na­šla tu pocity ba ani myšli­enky. Do­konca ani lásky tu niet. Možno naozaj všetko zmizlo v ne­ko­neč­ných mrač­nách, ktoré sa na­va­lili nad kra­jinu a za­vrhli svet do tej bohom pre­kli­a­tej slučky času. Pomaly krá­čala pus­tými uli­cami a sle­do­vala bi­zarné po­lo­roz­pad­nuté ob­chody. Sem-tam sa ne­zdr­žala a po­strehy si za­pí­sala do ma­lič­kého notesu, ktorý vždy nosila zo sebou v ka­belke. Zatiaľ mala spí­sané zhruba toto:


———

Vo vstup­nej miest­nosti 4d kina Ho­ri­zont stál akýsi po­divný starý chlíp­nik sivej pleti, sle­do­val sku­pinku ve­nuj­úcu sa hro­mad­nému sexu. Tie tvory mali toľko dr­zosti, že si to roz­dá­vali rovno pri po­klad­ni­ach. Bolo to 5 psov, dvaja divní me­ni­aci sa chlapi a tucet ne­zná­mych stvo­rení.

-

Po­tra­viny siete Lu… (ďalej to bolo ne­či­ta­teľné, ale prav­de­po­dobne …na), vy­ze­rali skoro ako po­tra­viny, ktoré sme mali dole vo vchode, kým som ešte bola Doma.

-

Výklad pre­dajne elek­tro­niky pon­úkal hrozný výhľad na my­kaj­úce sa za­ve­sené telá, z kto­rých kde-tu opa­dá­vali akési červom po­dobné stvo­re­nia.

-

Na jednom múriku bol na­sprejo­vaný na­sle­duj­úci text:


-ta­jomnej ci­ta­dely Mroz­z­ghotch. Tam pod sú­so­ším ne­zná­meho bož­stva mohol za­po­čať rituál Zno­vuzro­de­nia. No-

-obäť. Bol od­hod­laný. A tak ruka v ruke s temným an­je­lom usku­toč­nil hro­zivú dohodu zo sa­mot­ným Duchom Ci­ta­dely-

-budem môcť byť so svojou je­di­nou. Jedno kde, nech aj v pekle. A tak pri­sa­hám, tebe pri­sa­hám, JEDINÝ!" Len čo-

———


Vtom sa ozval ten hlas, hlas z jej snov.

„Rád Vás vidím, slečna. Prosím, zrejme som sa stra­til, ne­ve­deli by ste mi trocha po­ra­diť?“ pri­chá­d­zalo spoza jej chrbtu. Pa­ra­ly­zo­vaná náhlým šokom zostala v po­div­nej póze stáť ako socha. Ten vecný, do­konca troška ušti­pačný hlas (hlboký, hlboký, hlboký hlas), ten po­divný podtón, akýsi inotaj. Ten náhly vý­pa­dok zvuku všade na­o­kolo, tá kopa moz­go­vých buniek spá­lená je­di­nou jeho vetou.

„Ach, pardón. Možno som vás trošku vy­stra­šil, takto náhle. V tom prí­pade, prí­j­mite moje ospra­ve­dl­ne­nie!“

Chcelo sa jej kričať, ale ne­vi­dala ani hlásku. Na­miesto toho sa pomaly oto­čila a uvi­dela muža, ktorý ju oslo­vil.

„Ja… ja musím domov, čakajú ma, už som tam mala byť!“ za­kok­tala a trochu ust­úpila od cud­zinca.

Ten sa zhl­boka na­dí­chol, ako človek pri­pra­vuj­úci si prejav a pomaly roz­vláčne spus­til: „Domov. Ale čo je to vlastne domov? Pár by­tostí rov­na­kého ži­vo­číš­neho druhu, možno, akýsi ,,cit,, ,ktorý k sebe pre­cho­vá­vajú zvie­ratá, možno, vzťah, na­vi­a­za­nosť, sym­bi­óza, celok? Človek, ktorý za žiadnu cenu nechce preja­viť sla­bosť, by vám po­ve­dal, že domov je miest­nosť, byt, dom, mesto, štát, sve­ta­diel, pla­néta, na ktorej žijete. Čo z toho je pravda, neviem. Zrejme je to pre kaž­dého in­di­vi­du­álné. Áno. In­di­vi­du­álne TAM, TU je všetko rov­naké.“

Ako ho­vo­ril, kdesi v pozadí sa ozýval ši­a­lený bez­po­hlavný ryk. Možno vy­vie­ral zo zeme, možno kvap­kal z mra­čien. A zase ten Chorál. Dunel Jej v hlave, pálili ju z toho oči a v ústach chu­tila od­pornú pachuť. Ten Chorál, ten pre­kli­aty, hrozný, ničivý, DO­KO­NALÝ Chorál!

„O čom to…“ začala, ale zmĺkla s po­ci­tom deja-vu.

Cud­zi­nec sa usmial. Mohla sa čo ako snažiť, ne­do­ká­zala ten úsmev iden­ti­fi­ko­vať.

(Tmavé no­ha­vice, biela košela a ele­gantné sako ušité na mieru, presne to mal ten človek na sebe.)


Veže pa­lá­cov plá­vali v tem­note va­li­a­cej sa čierňavy a sivé tráv­niky v par­koch sa pri­pra­vo­vali na več­nosť. Sve­tielka pri­po­mí­naj­úce zvodné blu­dičky sa v oknách domov pomaly zha­sí­nali. Hoci noc ovládla kra­jinu,

Ticho bolo večné ako pilier nádeje kdesi hlboko v pusta­tine. Možno jedna z kociek osudu do­padla na hranu a večný ko­lo­beh sa snaží čosi vy­rie­šiť.

Možno. Jedno je však isté, zostalo iba…

Ticho?


(3)

Nápis na zhr­d­za­ve­ných vý­ťa­ho­vých dve­rách ozna­mo­val: „Ne­funkčné. Ob­ja­vili sme ka­te­go­rickú chybu v motore. 24.2. príde opra­viť p. Krakk, dovtedy po­u­ží­vajte prosím schody, okno, odkvap, alebo si vy­lížte prdel. Ďa­ku­jeme za po­cho­pe­nie, Bytová správa.“

Peter sa teda po chvíľke úvah roz­ho­dol použiť prvú mož­nosť. Za­mie­ril chod­bou na­pravo od bytu, z kto­rého vy­lie­zol a ihneď zočil scho­disko. Okrem toho, že niekto za­sy­pal schody klin­cami (zrejme sa ktosi z oby­va­teľov du­šo­val na ne­pri­me­ranú klzkosť), vy­ze­ralo celkom za­cho­valo. Dal sa teda do zlie­za­nia a popri tom pre­mý­šľal nad okol­nos­ťami.

Vkro­čil na prvý klin­cami po­trieš­tený schod a roz­pa­dol sa na atómy. Na ste­nách sa začali zja­vo­vať po­divné gra­fity a čím bol nižšie, tým menej zmyslu mali. Peter (mo­men­tálne v podobe bi­zar­nej ato­mic­kej esen­cie) po­stupne upus­til od únav­ného a prí­zem­ného zlie­za­nia a jed­no­du­cho pre­le­vi­to­val až na prí­ze­mie. Tam stretol starú čiernu poštárku, prvú na­o­za­jstnú osobu v tomto ne­z­my­sel­nom svete a dal sa s ňou do reči.

„Ako to ide?“ žo­vi­álne pre­ho­dil a po­spá­jal sa opäť do ľud­skej podoby.

„Od toho Po­ži­aru nič moc. Roboty je teraz nad hlavu, by ste sa ču­do­val milý môj.“

Poštárka, ako si kar­mí­nový oblek po­ba­vene uve­do­mil, na rukách nemala ani jeden prst a na od­re­za­ných kýp­ťoch jej vyseli veľké zlaté prs­tene. Navyše mala jednu nohu ne­pri­me­rane chl­patú (dalo sa to spo­zo­ro­vať spoza roz­trh­nu­tých pan­č­úch) a z kos­týmu jej trčal ma­ličký kos­tený chvost.

„Určite nie. (Ako sa vlastne čuduje? chcel sa spýtať.) Vra­veli ste niečo o Po­ži­are?“

„No. Chy­tila sa te­le­ví­zna veža sta­nice Po­pta­lion, kó­rej­skej slo­bo­do­mu­rár­skej ve­rej­no­práv­nej sta­nice a ná­sledne ľahla asi poľka biznis cen­tier v jej okolí.“

„Nemilé. Vskutku. Eh, čo je to?“ spýtal sa a ukázal na drobný špi­navý ob­rá­zok s malým ná­pi­som безумство, ktorý poštárka vy­ti­ahlia z uni­formi.

„Myslím, že to patrí vám, mi­lá­čik. Nech sa ľúbi!“ vop­chala mu to do ruky a už sa aj ši­ko­vala preč hlav­ným vcho­dom.


Na ob­rázku bola vy­stih­nutá sce­né­ria aké­hosi parku, vzadu v pozadí svie­til ob­rov­ský mesiac. A v jeho svetle stál muž. Z tých chlad­ných očí ho prí­šerne ztri­aslo (kdeže, to nie sú oči, to sú štr­biny do iného sveta), mužova hladká biela pleť mu na­pĺňala srdce úskosťou. Obočie mal akosi ele­gante za­strih­nuté a tmavé dlhé vlasy do­ko­nale upra­vené.

A nechty, nechty dlhé a čierne.

A dy­mi­aci re­vol­ver medzi nimi.


One­dlho ju na­sle­do­val. Príde čas, keď ju budeme všetci na­sle­do­vať.

Vy­be­hol na chladnú ulicu a od­štar­to­val besný šprint. Míňal roz­pad­nuté mra­kodrapy, bez­du­ché kopy mŕtvych no­vo­ro­den­cov, ľu­do­prázdne sme­tiská, trosky, víry smogu, prázdnu nádej, čierne myšli­enky kohosi z mi­nu­losti, smrť, živý odpad a hlavne prázdne časové ná­boj­nice, hlavne tie.

Exis­tujú mo­menty, ktoré na­stanú z ná­h­leho popudu, potom exis­tujú také, čo majú kdesi vo vnútri skrytý tajný význam a na­ko­niec jestvujú si­tu­á­cie, ktoré sú ab­so­l­út­neho vý­znamu a prí­činy ukrá­tené. Z jednej takej sa Peter práve pre­bu­dil a ihneď prestal bez­hlavo utekať. Zastal a zhl­boka na­be­ral dych. Bežal nie­koľko týžd­ňov a aj sa tak cítil.

„Ako skur­vený Forest Gump!“ re­zo­no­valo mu ne­u­stále v hlave.

No na­po­ču­do­va­nie bol stále v meste. Ob­ďa­leč stála sta­nica do pekla/metra a oproti nej zase akési pra­staré di­va­dlo.

Potom sa z jednej by­tosti stali dve a bol to naozaj šok, to vám môžu ha­vrany s vy­k­la­nými očami na di­va­del­nej streche po­tvr­diť.


„Peter, niekto ťa hľadá!“

„Si to, si to ty?“

„To teraz nie je pod­statné. Musíš Mu unik­núť, nesmie ťa chytiť, inak bude všetko stra­tené!“

„Ale ako to, a kde to vlastne…“

„Je to naozaj. Trvalo mi to dlho, ale po­cho­pila som, všetko je to Naozaj.“

„Da­niela, tomu snáď sama…“

„Videla som sa­mot­ného Kaina, ako sa okríd­lený vznáša medzi tros­kami. Vy­hľa­daj ho…“

„Ako v tej knihe, čo som ti…“

„Nesmie ťa nájsť, ro­zu­mieš?“

„Ako si sa do­stala do mojej hlavy? Ako, keď ma zdravý rozum už dávno opus­til?“

„Sekunda za sekun­dou na púšti Glei od­bí­jajú ko­nečný ortieľ.“

„Mala si ma rada? Povedz!“

„Možno raz. Ale TU nie Peter, tu city nejestvujú. Ab­sen­cia a chorál.“


A potom zmizla a On znova osamel. Na bi­zarný roz­ho­vor za­bu­dol, ach ten pre­kli­atý čas, stratí pána a potom si plynie ako chce! Ale aspoň niečo mu ostalo. Dobre vedel, čo to ch­ve­nie kdesi v hrudi zna­mená. Pred­tu­cha a vidina, význam, ďalší krok a nie­koľko od­po­vedí.

píše k47 & hosté, ascii@k47.cz