povídky foto kultura ostatní stripy
facebook twitter
ASCII blog doomsday party

k47.cz

27. 5. 2008

Realitylike world

       
napsal(a) Morfion

(1)

Tak osamelý...


Mesto zahalili sivé mračná. Prinášali z vzdialených pustín nulovú viditelnosť.

A aj on (ja? ty? alebo len ďalšia schránka pre tlčúce srdce?), tak ako tisícky iných, uviazol v ich podivnej slučke. Kde sa to ocitol, nevedel. Kedy je vlastne teraz, neodvážil sa hádať. Bol hladný, ale nechcel piť. Bol smädný, ale vidina jedla sa mu hnusila. No myslel. Áno, mohol a chcel premýšlať. Snažil sa rozhýbať paralyzované závity a sústrediť sa na jednu jedinú otázku.

P-očasie sa čoraz viac zhoršovalo.

R-ýchlo a neľútostne vnikol do sŕdc strach.

E-lektrické výboje pretínali čierňavu.

Č-osi tam hore kvílilo.

O-dvaha sa stratila v entropii.

?

A tak sa konečne pohol a zliezol z pohodlnej postele. Nohy sa mu patrične triasli, ako človeku, ktorý spal veľmi dlho hlbokým spánkom. Vzadu v rohu, pod drobným zažltnutým obrázkom akejsi rodiny a krvavým nápisom безумство, ležala mŕtvola zavalitého chlapa. Spočiatku jej nevenoval bohvieakú pozornosť a dal sa do obliekania prvých šiat, čo našiel ležať na dlážke tohoto cudzieho bytu.


Ticho

...a mĺkvy melancholický spev sa ozývali ulicami. Chorál, ktorý ani náhodou nevydávali ľudské ústa. Ťažko zrozumiteľný, sotva ho bolo počuť. Jemný ako hodváb, priezračný ako voda lesného potoka a dokonalý.

Tehotná matka kdesi TAM vonku kojila svoje dieťa a tíško plakala nad svojím údelom.

A on ju videl. Neustále.


V špinavom krivom zrkadle si poobzeral svoj nový karmínový oblek. Radšej sa ani nepúšťal do úvah, na aké príležitosti majiteľ apartmánu využíval toto bizarné sako, potrhanú (ale stále čistú) bielu košelu a nohavice alternatívneho strihu. Podlahu spálne tvorilo zelené linoleum, sem-tam poliate akusi čiernou tekutinou, ktorá koniec koncov pokrývala aj väčšiu časť mŕtveho tela druhého podnájomníka.

Až teraz podišiel bližšie k telu, aby si ho trocha obzrel.


Mrkol raz: Oblasť rozkroku spľasla, boky sa zúžili aspoň na polovicu, ramená a brucho ešte výraznejšie. Pod tričkom sa namiesto jednoliatej masy týčila dvojica pŕs. Hlava a tvár sa zmenšili, rysy zjemnili a strnisko nahradila jemná bledá ale bezduchá pleť.

"Toto dievča poznám," uvedomil si, "je to predsa Daniela."


Cítil teplo jej tela v náručí. Hladkal ju po stehnách zakrytých roztrhanými riflami. Čudoval sa, že mu to dovolí...

"Bolí ťa tam niečo?" zašepkali jej pery, hoci sa ani neotočila, aby mu pozrela do očí.

"Hm. Kde?" počul sa.

"No tam, na hrudi, stále si to miesto masíruješ."

"Aha. Áno bolí, ale nestojí to za zmienku." uisil ju.

Mlčky pozerali nejakú hudobnú televíznu stanicu. Akýsi spevák (zabudol jeho meno, v tej chvíly zabúdal na všetko) tam bol zavretý v podivnej hrdzavej klietke a snažil sa z nej dostať. Ostatní v miestnosti spali.

"Daniela? V skutočnom svete by tú klietku ani nepotreboval, aby bol uväznený. To je ten rozdiel medzi realitou a tým, čo nám vnucujú."

"O čom to hovoríš, Peter?"

"Vlastne o ničom. Pre... prepáč." zakoktal sa ako malý chlapec.

"Si taký zlatý, nezmeň sa, prosím ťa." zasmiala sa a pritúlila sa k nemu bližšie.

Onedlho na to odišiel a už sa nikdy nevideli.

V to posledné ráno ju dokonca ani nestihol pozdraviť.


Mrkol druhýkrát: telo sa ešte zmenšilo, vlasy sa skrátili a tvár peknej ženy vystriedala nevinná detská mŕtva tvárička. Dieťa v zaťatej pästičke zvieralo akýsi roztrhaný papier. Muž v karmínovom obleku ho opatrne vzal.


-a mal dvoch bratov a jednu sestru, ktorá sa volala Luna. Bol to veselý princ-

-ým nestretol princeznu z kráľovstva na opačnom konci Veľkého sveta. Volala sa-

-ju. Však byť s ňou nemohol. Vyplakal tisíc sĺz, tak isto ako aj jeho poddaní-

-precestuje. A tak aj vykonal. Putoval 7 rokov a 7 mesiacov, kým nenašiel to-


Mrkol znova a z chlapca sa opäť vysúkal pôvodný zavalitý chlapík.

"Zaujímavé. Vskutku." zašomral Peter, no dlho nečakal a pomaly kráčal do druhej miestnosti. Steny sa mu zdali divne pokrútené a akoby z času na čas menili farby.

"Zaujímavé. Vskutku." usúdil Peter, keď si prezeral obývaciu izbu svojho nadobudnutého bytu. Alebo povieme skôr ČASŤ obývacej izby? Jej polovica bola strhnutá v neznáme (doslova polovica: veľká LCD obrazovka bola nádherným čistým rezom prepolená, pričom druhá časť zrejme sublimovala v ničote, úsmevný kus starého piána taktiež stál krásne geometricky odrezaný a dokonca aj keramický čajník pohodený na zemi prišiel o svoje milované dno, proste čistá robota) a obludnú dieru napĺňala hnedastá hmla.

"Zaujímavé. Vskutku." usmial sa Peter a pistúpil k okraju zrázu.

A pod jeho nohami sa rozkladal svet stoviek domácností, všakovakých bytov, úbohých i luxusných, rozľahlých aj skromných. Rodičia a ich deti, deti a ich starí rodičia, teplá krbov, vára vydatných domácich polievok, rodinné krízy, hádky, rozvody, prvé návštevy zamilovaných dospievajúcich detí, prvé milenecké orgie, klamstvá, podvody, krádeže peňazí rodičom zo šuflíka, zfetované alebo anorektické deti dáviace do umývadiel, incesty, otcov znásilňujúcich vlastné potomstvo.

"Úsmev. Prečo mi z tváre nezmizne úsmev? Pretože viem, priateľ môj, že to, čo vidím, v skutočnosti nejestvuje. Alebo vari môže existovať toľké utŕpenie inde, ako v nočnej more nedokonalého organizmu? Nie, Peter. Spíš. A buď tomu rád." spomenul si muž v komickom obleku na slová dávno mŕtveho priateľa.

A on sa podľa ních riadil.


Tik-tik.

"Prestaň sa tak metať ty malá sviňa!"

"Prosím, bože. Prosím! Prečo to? Už dosť, prosím, už dosť!"


Úsmev prosím! *Cvak*


(2)

Domnievala sa, že pozná význam slova absencia. (Možno sa všetci domnievame.) Ale jedno nechápala. Ako je možné, že v tomto meste nie je ABSOLÚTNE nič? Neexistuje tu život. Nenašla tu pocity ba ani myšlienky. Dokonca ani lásky tu niet. Možno naozaj všetko zmizlo v nekonečných mračnách, ktoré sa navalili nad krajinu a zavrhli svet do tej bohom prekliatej slučky času. Pomaly kráčala pustými ulicami a sledovala bizarné polorozpadnuté obchody. Sem-tam sa nezdržala a postrehy si zapísala do maličkého notesu, ktorý vždy nosila zo sebou v kabelke. Zatiaľ mala spísané zhruba toto:


---------

Vo vstupnej miestnosti 4d kina Horizont stál akýsi podivný starý chlípnik sivej pleti, sledoval skupinku venujúcu sa hromadnému sexu. Tie tvory mali toľko drzosti, že si to rozdávali rovno pri pokladniach. Bolo to 5 psov, dvaja divní meniaci sa chlapi a tucet neznámych stvorení.

-

Potraviny siete Lu... (ďalej to bolo nečitateľné, ale pravdepodobne ...na), vyzerali skoro ako potraviny, ktoré sme mali dole vo vchode, kým som ešte bola Doma.

-

Výklad predajne elektroniky ponúkal hrozný výhľad na mykajúce sa zavesené telá, z ktorých kde-tu opadávali akési červom podobné stvorenia.

-

Na jednom múriku bol nasprejovaný nasledujúci text:


-tajomnej citadely Mrozzghotch. Tam pod súsoším neznámeho božstva mohol započať rituál Znovuzrodenia. No-

-obäť. Bol odhodlaný. A tak ruka v ruke s temným anjelom uskutočnil hrozivú dohodu zo samotným Duchom Citadely-

-budem môcť byť so svojou jedinou. Jedno kde, nech aj v pekle. A tak prisahám, tebe prisahám, JEDINÝ!" Len čo-

---------


Vtom sa ozval ten hlas, hlas z jej snov.

"Rád Vás vidím, slečna. Prosím, zrejme som sa stratil, nevedeli by ste mi trocha poradiť?" prichádzalo spoza jej chrbtu. Paralyzovaná náhlým šokom zostala v podivnej póze stáť ako socha. Ten vecný, dokonca troška uštipačný hlas (hlboký, hlboký, hlboký hlas), ten podivný podtón, akýsi inotaj. Ten náhly výpadok zvuku všade naokolo, tá kopa mozgových buniek spálená jedinou jeho vetou.

"Ach, pardón. Možno som vás trošku vystrašil, takto náhle. V tom prípade, príjmite moje ospravedlnenie!"

Chcelo sa jej kričať, ale nevidala ani hlásku. Namiesto toho sa pomaly otočila a uvidela muža, ktorý ju oslovil.

"Ja... ja musím domov, čakajú ma, už som tam mala byť!" zakoktala a trochu ustúpila od cudzinca.

Ten sa zhlboka nadíchol, ako človek pripravujúci si prejav a pomaly rozvláčne spustil: "Domov. Ale čo je to vlastne domov? Pár bytostí rovnakého živočíšneho druhu, možno, akýsi ,,cit,, ,ktorý k sebe prechovávajú zvieratá, možno, vzťah, naviazanosť, symbióza, celok? Človek, ktorý za žiadnu cenu nechce prejaviť slabosť, by vám povedal, že domov je miestnosť, byt, dom, mesto, štát, svetadiel, planéta, na ktorej žijete. Čo z toho je pravda, neviem. Zrejme je to pre každého individuálné. Áno. Individuálne TAM, TU je všetko rovnaké."

Ako hovoril, kdesi v pozadí sa ozýval šialený bezpohlavný ryk. Možno vyvieral zo zeme, možno kvapkal z mračien. A zase ten Chorál. Dunel Jej v hlave, pálili ju z toho oči a v ústach chutila odpornú pachuť. Ten Chorál, ten prekliaty, hrozný, ničivý, DOKONALÝ Chorál!

"O čom to..." začala, ale zmĺkla s pocitom deja-vu.

Cudzinec sa usmial. Mohla sa čo ako snažiť, nedokázala ten úsmev identifikovať.

(Tmavé nohavice, biela košela a elegantné sako ušité na mieru, presne to mal ten človek na sebe.)


Veže palácov plávali v temnote valiacej sa čierňavy a sivé trávniky v parkoch sa pripravovali na večnosť. Svetielka pripomínajúce zvodné bludičky sa v oknách domov pomaly zhasínali. Hoci noc ovládla krajinu,

Ticho bolo večné ako pilier nádeje kdesi hlboko v pustatine. Možno jedna z kociek osudu dopadla na hranu a večný kolobeh sa snaží čosi vyriešiť.

Možno. Jedno je však isté, zostalo iba...

Ticho?


(3)

Nápis na zhrdzavených výťahových dverách oznamoval: "Nefunkčné. Objavili sme kategorickú chybu v motore. 24.2. príde opraviť p. Krakk, dovtedy používajte prosím schody, okno, odkvap, alebo si vylížte prdel. Ďakujeme za pochopenie, Bytová správa."

Peter sa teda po chvíľke úvah rozhodol použiť prvú možnosť. Zamieril chodbou napravo od bytu, z ktorého vyliezol a ihneď zočil schodisko. Okrem toho, že niekto zasypal schody klincami (zrejme sa ktosi z obyvateľov dušoval na neprimeranú klzkosť), vyzeralo celkom zachovalo. Dal sa teda do zliezania a popri tom premýšľal nad okolnosťami.

Vkročil na prvý klincami potrieštený schod a rozpadol sa na atómy. Na stenách sa začali zjavovať podivné grafity a čím bol nižšie, tým menej zmyslu mali. Peter (momentálne v podobe bizarnej atomickej esencie) postupne upustil od únavného a prízemného zliezania a jednoducho prelevitoval až na prízemie. Tam stretol starú čiernu poštárku, prvú naozajstnú osobu v tomto nezmyselnom svete a dal sa s ňou do reči.

"Ako to ide?" žoviálne prehodil a pospájal sa opäť do ľudskej podoby.

"Od toho Požiaru nič moc. Roboty je teraz nad hlavu, by ste sa čudoval milý môj."

Poštárka, ako si karmínový oblek pobavene uvedomil, na rukách nemala ani jeden prst a na odrezaných kýpťoch jej vyseli veľké zlaté prstene. Navyše mala jednu nohu neprimerane chlpatú (dalo sa to spozorovať spoza roztrhnutých pančúch) a z kostýmu jej trčal maličký kostený chvost.

"Určite nie. (Ako sa vlastne čuduje? chcel sa spýtať.) Vraveli ste niečo o Požiare?"

"No. Chytila sa televízna veža stanice Poptalion, kórejskej slobodomurárskej verejnoprávnej stanice a následne ľahla asi poľka biznis centier v jej okolí."

"Nemilé. Vskutku. Eh, čo je to?" spýtal sa a ukázal na drobný špinavý obrázok s malým nápisom безумство, ktorý poštárka vytiahlia z uniformi.

"Myslím, že to patrí vám, miláčik. Nech sa ľúbi!" vopchala mu to do ruky a už sa aj šikovala preč hlavným vchodom.


Na obrázku bola vystihnutá scenéria akéhosi parku, vzadu v pozadí svietil obrovský mesiac. A v jeho svetle stál muž. Z tých chladných očí ho príšerne ztriaslo (kdeže, to nie sú oči, to sú štrbiny do iného sveta), mužova hladká biela pleť mu napĺňala srdce úskosťou. Obočie mal akosi elegante zastrihnuté a tmavé dlhé vlasy dokonale upravené.

A nechty, nechty dlhé a čierne.

A dymiaci revolver medzi nimi.


Onedlho ju nasledoval. Príde čas, keď ju budeme všetci nasledovať.

Vybehol na chladnú ulicu a odštartoval besný šprint. Míňal rozpadnuté mrakodrapy, bezduché kopy mŕtvych novorodencov, ľudoprázdne smetiská, trosky, víry smogu, prázdnu nádej, čierne myšlienky kohosi z minulosti, smrť, živý odpad a hlavne prázdne časové nábojnice, hlavne tie.

Existujú momenty, ktoré nastanú z náhleho popudu, potom existujú také, čo majú kdesi vo vnútri skrytý tajný význam a nakoniec jestvujú situácie, ktoré sú absolútneho významu a príčiny ukrátené. Z jednej takej sa Peter práve prebudil a ihneď prestal bezhlavo utekať. Zastal a zhlboka naberal dych. Bežal niekoľko týždňov a aj sa tak cítil.

"Ako skurvený Forest Gump!" rezonovalo mu neustále v hlave.

No napočudovanie bol stále v meste. Obďaleč stála stanica do pekla/metra a oproti nej zase akési prastaré divadlo.

Potom sa z jednej bytosti stali dve a bol to naozaj šok, to vám môžu havrany s vyklanými očami na divadelnej streche potvrdiť.


"Peter, niekto ťa hľadá!"

"Si to, si to ty?"

"To teraz nie je podstatné. Musíš Mu uniknúť, nesmie ťa chytiť, inak bude všetko stratené!"

"Ale ako to, a kde to vlastne..."

"Je to naozaj. Trvalo mi to dlho, ale pochopila som, všetko je to Naozaj."

"Daniela, tomu snáď sama..."

"Videla som samotného Kaina, ako sa okrídlený vznáša medzi troskami. Vyhľadaj ho..."

"Ako v tej knihe, čo som ti..."

"Nesmie ťa nájsť, rozumieš?"

"Ako si sa dostala do mojej hlavy? Ako, keď ma zdravý rozum už dávno opustil?"

"Sekunda za sekundou na púšti Glei odbíjajú konečný ortieľ."

"Mala si ma rada? Povedz!"

"Možno raz. Ale TU nie Peter, tu city nejestvujú. Absencia a chorál."


A potom zmizla a On znova osamel. Na bizarný rozhovor zabudol, ach ten prekliatý čas, stratí pána a potom si plynie ako chce! Ale aspoň niečo mu ostalo. Dobre vedel, čo to chvenie kdesi v hrudi znamená. Predtucha a vidina, význam, ďalší krok a niekoľko odpovedí.


publikováno 27. 5. 2008

příbuzné články:
Útěk z explodující planety
Na palubě křižníku Mortis Arytmia
Anomalocaris detrimentum
Abs
Spěchej!

sem odkazují:
Je třeba vykydat chlív
Rekapitulowacz 20008 - šestý rok samomluvy