povídky foto kultura ostatní stripy
facebook twitter
ASCII blog doomsday party

k47.cz

28. 9. 2005

Pomsta

       
napsal(a) Morfion

Prečo stále kričí? Zachvíľu mi s toho budú krvácať uši, prečo to robí? Moje drsné ruky jej mliaždia jemný krk a trhané pohyby naznačujú že šialená bolesť sa zachvíľu skončí. Aké je len šťastné toto bezvýznamné, bezmenné dievča ktoré to už už bude mať za sebou. Pristihujem hlboké zákutia svojej mysle ako jej závidia toto vykúpenie, tento dar a moje prsty sa jej zarývajú do hrdla stále hlbšie a hlbšie. Zaujímavé ako každý jeden jedinec visí na živote. Je bezmocná a jej smrť je istá ale predsa neustále bojuje a trasie sa a... kričí. Všetky svaly sa jej napínajú v poslednom, zúfalom súboji a trhá sa nadľudskou silou akú ešte nikdy v živote nevyvinula, silou strachu pred smrťou. Cítim jej dych a jej pot a krv mi steká po rukách, krásne olivivo-zelené oči má vyvrátené dohora a pena jej tečie cícerkami z úst. Ale prečo tak kričí keď je jej liek tak blízko? Veď ja ju vyliečim z hnusnej epidémie života a konečne, po chaose a smútku, po strastiach a utŕpení, konečne bude mať pokoj. Teplé, bojujúce telo ochabuje. Prichádzajú posledné trhnutia, posledné kŕče a pomaličky zaspí. Priložím jej krvavé pery k mojim, pobozkám ju a nechám ju spadnúť na zem. Rozplačem sa a klaknem si k jej zúboženému telu, bola taká krásna a mladá, musel som to urobiť. Pretože tento svet, tento svet v ktorom vládne smútok, tento svet ktorý má prezývku utrpenie, tento svet je len peklo z ktorého ona práve unikla. Tristan de Mortaine, K vašim službám


Utekám nočnou ulicou a klopkanie mojich topánok o kamennú dlažbu zobúdza potkanov spiacich v kopách odpadkov a splaškov lemujúcich cestu. Čierny habit, kryjúci moje svalnaté telo, sa vznáša v studenom vzduchu a kapucňa mi nadskakuje na krku. Dychčím ako netvor a moje dlhé, uhľovočierne vlasy sa mi hmýria okolo hlavy. Naháňajú ma, tie staré známe mŕtve tváre utekajú za mnou a vrčia ako vlci. Spomínam na Morganu, jej krásnu tvár a čierne vlasy, bola taká mladá, ach taká mladá.


Sedím na koni a pristupuje ku mne. "Si zranený Tristan, mám ti to obviazať?" prehovorí a jej oči skĺznu na moju skrvavenú ruku, dôsledok poslednej bitky. Usmejem sa a vravím: "Paladin Tormov vydrží ovela viac ako sa zdá. Musím ísť pochovať mŕtvych. Keď prídem, budeme oslavovať..." Keď som prišiel, bola mŕtva.


Potknem sa a letím, dopadnem do špinavej mláky a zamočím si celý habit a plášť. Z balkóna meštianského domu nado mnou niekdo vrieska stále dookola ,Bola to tvoja sestra!, ale ja to sotva vnímam. Chystám sa vstať keď zbadám môj vlastný odraz v mláke v ktorej ležím. Tak takto som sa zmenil. Ja, čo som býval urodzeným šlachticom, mužom ktorému všetci všetko závideli, som teraz ako nemŕtvy vykúkajúci z hrobu. Biela zvráskavená tvár štyridsať ročného starca, vycivené tenké pery, žlté zuby a čierne oči vraha.


"Tristan, Tristan de Mortaine? Si to ty?" znesie sa na mňa zhora a ja pomaly zdvihnem hlavu. Nado mnou stojí zavalitý chlap v sedliackých handrách a jeho škaredá tvár na mňa ustarane pozerá. "Nepoznám ťa, kto si?" počujem svoje ústa. "Som Raddath, vari si nepamätáš? Tristan, čo sa ti to len stalo?" spytuje sa a pomáha mi na nohy. A vtedy ma trafí rana z neba. "Raddath! Už je mi to jasné, ty si jeden z tých čo ma zradili!" zakričím a skočím na neho. Mlátim ho znova a znova. Keď už leží na zemi schytím jeho hlavu a zavreštím mu do ucha: "Kde je?" Vypluje krv a nenávistne na mňa zaškúli. "Zlatá podkova, podzemie. Ty skurv..." nedopovie, lámem mu väzy. Nechávam telo na zemi a utekám ďalej. Nieviem kto to bol a už sa to nikdy nedozviem ale svojmu účelu poslúžil. Bola to len ďalšia bezmenná škrupinka v tejto šachovej partii šialenstva, len ďalší bezvýznamný somár na mojej dlhej púti. Onedlho ťa dostanem, teba ktorý sa usmievaš na obraze, teba ktorý si mi zničil život! Zachvíľku prídem a rieky krvy a vnútorností sa budú valiť... Utekám nočnou ulicou a stertávam tie staré známe mŕtve tváre. "Svojmu osudu neunikneš! Ten na obraze... usmievavý starec si ťa nájde ako nás všetkých." kričí Lynn modliaca sa obďaleč pri kôpke špiny. Šialená grimasa na jej tvári ma vydesí ale o chvíľu sa spamätám. Veď už je dávno mŕtva. Lynn sa zmení na Morganu a neustále si vráža naostrený kolík do hrude, preráža si srdce a fontánky krvy jej zmáčajú šaty. Z úst sa jej vysúkajú tiché slabiky: "Zabi ho." Prikývnem, preskočím jej telo a utekám. Všimnem si ako ma žobrák obďaleč pozoruje s pobaveným úsmevom. On už pochopil, šťastný to človek.


Lynn bola prvá z tých ktorí ma zradili. Bola to prostitútka v bordeli Všetkých potešení, podniku pre zámožných pánov. Mal som vtedy dvadsať tri rokov a snažil som sa zabudnúť na príšerné udalosti ktoré som zažil. Blúdil som po svete až ma raz nohy zaviedli práve do tohoto verejného domu. Interiér bol majestátny, vyrezávaný drevený nábytok a mramrová podlaha. Hamblivosť človeka ktorý ide do bordelu po prvý krát som stratil hneď ako som zbadal ju. Krásna sotva devätnásť ročná dievčina sa na mňa usmievala a jej nádherné modré oči ma takmer omráčili. Bola to Lynn. Zaviedla ma hore do jej komnaty a bez slova sa vyzliekla. Bola na prostitútku veľmi vášnivá a intímna, čoraz viac podo mnou stonala a ja som mal pocit že som v raji. Bol tom prvý moment po dlhej dobe kedy ma prestali prenasledovať, keď som nemyslel na všetky tie hrôzy ktoré som prežil a vnímal som len jej anjelské telo. A vtedy, na vrchole rozkoše mi pravda udrela do očí. Lynn bola jedna z nich. Už to nebolo krásne dievča z plnými perami a krásnymi modrými očami. Bol to odporný tvor z čiernou pokožkou a dlhými, ostrími zubami s ktorým som práve súložil. Mocným trhnutím som to odhodil z postele na zem a vybral zo šiat obďaleč moju dýku. Kalkol som si nad toho tvora a priložil som mu zbraň ku krku. "Vedel som to! Kde je? Nech ťa všetci diabli sveta popľujú ty hnusná potvora ak mi to nepovieš!" kričal som jej do tváre a sliny mi pri tom odlietali z úst ako šialencovi. "Čo to robíte pane? Ach, chrr, prosím nie!" prosilo to o milosť ale v mojej hlave pre tento cit nezostalo miesta. Dýka sa zaborila do krku a krv mi ostriekala celé telo. Vyskakujem o okna nahý, len z dýkou v ústach a bežím preč.


Utekám nočnou ulicou a rozmýšľam nad ľuďmi ktorých som zabil. Po Lynn to bol Fergusson, ten ktorého poslali aby mi zabil Morganu, po ňom zase tí dvaja rytieri v Shlabe. Potom Howard, Kos, čašníčka v nejakom hostinci a mnoho ďalších. Umreli ich desiatky, ba aj stovky a budú umierať ďalší až kým ho nenájdem, toho usmievavého starca na obraze ktorý mi toto všetko spôsobil. Neexistuje náhoda, všetko je dopredu pripravené a naplánované. Bohovia sa s nami hrajú ako deti z mravcami, hneď ako sa pomstím, ukončím to tu raz a navždy. Kde je tá Podkova? Ten preslávený hostinec plný ľudských masiek a pretvárok? Vari som ho už minul?


Vtedy zbadám oproti mne veľkú kamennú budovu z drevenou bránou a vývesnou tabulou ,Zlatá podkova, a bežím k nej. Srdce sa mi rozbúcha, tak tu sa niekde skrýva! Vôjdem dnu, už som tu bol, mnohokrát ale vlastne nikdy. Živé mŕtvoli sediace pri stoloch a napití diablici zaplňujú hostinec a ja sa nimi, plný hnusu, predieram až k barmanovi. Drobný chlapík z výrazným obočím na mňa pochmúrne pozerá a v tom sa mu na tvári vyčarí široký, potmehútsky úsmev. "Lord Mortaine. Vitajte v Zlatej podkove, vyzeráte byť vyčerpaný, mám práve volnú..." Držím ho za krk a chrčím mu do tváre, je to zradca, ale ak mi prezradí to čo potrebujem vedieť ušetrím ho. Pritiahnem jeho tvár k mojej a vycérim zuby. "Tridsať rokov pných šialenstva a smrti ma doviedlo na toto miesto. Kde je ten chlap, povedz mi to! Ak nie, strhám ťa z kože a rozsekám na kusy!" vrieskam až sa netvori naokolo držia za uši. "Dole po schodoch, je tam jeho skrýša. Očakáva ťa!" Vrhnem sa ku schodom a berem ich po štyroch. Vidím dvere...


Keď som mal štrnásť rokov, prišiel som o rodinu. Vrátil som sa z mesta na naše panstvo a všetci boli mŕtvi. Otec ležal vo svojej pracovni a nehýbal sa. Myslel som že spí... nespal. Matku obesili už na nádvorí, bola celá dobitá a zúbožená. Povrávalo sa medzi ľuďmi že to bola pomsta mocného čarodeja s ktorým sa môj otec zaplietol. Vraj nedodržal dohodu, dohodu týkajúcu sa obrazu v jeho pracovni. Nikdy som sa nedozvedel v čom vlastne spočívala. Veľakrát som ten prekliaty obraz vídaval v jeho komnate, veľakrát ma trápil v nočných morách ten široký úsmev starca na ňom ale nikdy by som si ani v najtemnejších zákutiach svojej mysle nepomyslel že sa stane mojou skazou. V tej pracovni visel ten zkurvený obraz, visel obstriekaný krvou môjho vlastného otca a muž na ňom sa šialene rehotal. Ten na obraze je na vine všetkému, za tie roky som to pochopil. Hľadám ho dlho, tridsať rokov hľadám ten ksicht... Po mojej rodine prišla na rad moja krajina, armády Lorda Snafxa mi rozprášili všetky územia a všetkých bojovníkov. A ja som zase v snoch videl ten obraz ako sa smeje a vysmieva sa mojej skaze. Zabili mi Morganu, moju sestru, stratil som titul paladina o ktorý som bojoval celý život a ten chlap, ach ten satan sa mi ďalej smial vždy keď som privrel oči! A keď som zabil Lynn... Zvliekol som obradné brnenie, odhodil som meč zasvätený Tormovi a obliekol som habit vraha. Vidal som sa na púť krvy a skazy, žil som v tomto skazenom a pekelnom svete plnom bolesti len preto aby som Ho zabil.


Utekám nočnou ulicou. Nebol to boj, bol to masaker. Všetkých do jedného som ich pobil, boli to pašeráci, starec z obrazu medzi nimi nebol. Nevadí, mám dosť času. Ja ho raz nájdem, aj keby to malo byť o stotisíc rokov, nájdem ho a konečne to ukončíme. Nájdem ho a bude tak strašne trpieť, že oproti tomu bolo uväznenie devu v Abysse iba príjemnou prehliadkou u doktora. A potom ani strach...detský plač...krv...ani červy ani sliz...ani výkriky do tmy...nezastavia moju pomstu...




publikováno 28. 9. 2005

příbuzné články:
Playback
10 vteřin
Motor
Bacilonosiči
Mozaika

sem odkazují:
Bilance roku 005
#130
#144