k47.cz  — každý den dokud se vám to nezačne líbit
výběr foto Praha povídky kultura
TECH ▞▞ kolo | twitter RSS

Pomsta

28. 9. 2005 — Morfion (♪)


Prečo stále kričí? Za­chvíľu mi s toho budú kr­vá­cať uši, prečo to robí? Moje drsné ruky jej mli­až­dia jemný krk a trhané pohyby na­zna­čujú že ši­a­lená bolesť sa za­chvíľu skončí. Aké je len šťastné toto bez­vý­znamné, bez­menné dievča ktoré to už už bude mať za sebou. Pristi­hu­jem hlboké zá­ku­tia svojej mysle ako jej zá­vi­dia toto vy­k­úpe­nie, tento dar a moje prsty sa jej za­rý­vajú do hrdla stále hlbšie a hlbšie. Za­u­jí­mavé ako každý jeden je­di­nec visí na živote. Je bez­mocná a jej smrť je istá ale predsa ne­u­stále bojuje a trasie sa a… kričí. Všetky svaly sa jej na­pí­najú v po­sled­nom, zú­fa­lom súboji a trhá sa nadľud­skou silou akú ešte nikdy v živote ne­vy­vi­nula, silou stra­chu pred smrťou. Cítim jej dych a jej pot a krv mi steká po rukách, krásne oli­vivo-zelené oči má vy­vrá­tené dohora a pena jej tečie cí­cer­kami z úst. Ale prečo tak kričí keď je jej liek tak blízko? Veď ja ju vy­lie­čim z hnusnej epi­dé­mie života a ko­nečne, po chaose a smútku, po stras­ti­ach a utŕ­pení, ko­nečne bude mať pokoj. Teplé, bo­juj­úce telo ocha­buje. Pri­chá­d­zajú po­sledné trh­nu­tia, po­sledné kŕče a po­ma­ličky zaspí. Pri­lo­žím jej krvavé pery k mojim, po­boz­kám ju a nechám ju spad­núť na zem. Roz­pla­čem sa a klak­nem si k jej zú­bo­že­nému telu, bola taká krásna a mladá, musel som to urobiť. Pre­tože tento svet, tento svet v ktorom vládne smútok, tento svet ktorý má pre­zývku utr­pe­nie, tento svet je len peklo z kto­rého ona práve unikla. Tristan de Mor­ta­ine, K vašim služ­bám


Utekám nočnou ulicou a klop­ka­nie mojich to­pá­nok o ka­mennú dlažbu zob­údza potka­nov spi­a­cich v kopách od­pad­kov a splaš­kov le­muj­úcich cestu. Čierny habit, kryj­úci moje sval­naté telo, sa vznáša v stu­de­nom vzdu­chu a ka­pucňa mi nad­ska­kuje na krku. Dych­čím ako netvor a moje dlhé, uhľo­vo­čierne vlasy sa mi hmýria okolo hlavy. Na­háňajú ma, tie staré známe mŕtve tváre ute­kajú za mnou a vrčia ako vlci. Spo­mí­nam na Mor­ganu, jej krásnu tvár a čierne vlasy, bola taká mladá, ach taká mladá.


Sedím na koni a pristu­puje ku mne. „Si zra­nený Tristan, mám ti to ob­vi­a­zať?“ pre­ho­vorí a jej oči skĺznu na moju skr­va­venú ruku, dôsle­dok po­sled­nej bitky. Usme­jem sa a vravím: „Pa­la­din Tormov vydrží ovela viac ako sa zdá. Musím ísť po­cho­vať mŕtvych. Keď prídem, budeme osla­vo­vať…“ Keď som pri­šiel, bola mŕtva.


Po­tknem sa a letím, do­pad­nem do špi­na­vej mláky a za­mo­čím si celý habit a plášť. Z bal­kóna meš­ti­an­ského domu nado mnou niekdo vrieska stále do­o­kola ,Bola to tvoja sestra!, ale ja to sotva vnímam. Chys­tám sa vstať keď zbadám môj vlastný odraz v mláke v ktorej ležím. Tak takto som sa zmenil. Ja, čo som býval urod­ze­ným šlach­ti­com, mužom kto­rému všetci všetko zá­vi­deli, som teraz ako nemŕtvy vy­k­ú­kaj­úci z hrobu. Biela zvrás­ka­vená tvár šty­rid­sať roč­ného starca, vy­ci­vené tenké pery, žlté zuby a čierne oči vraha.


„Tristan, Tristan de Mor­ta­ine? Si to ty?“ znesie sa na mňa zhora a ja pomaly zdvih­nem hlavu. Nado mnou stojí za­va­litý chlap v sed­li­ac­kých han­drách a jeho ška­redá tvár na mňa usta­rane pozerá. „Ne­po­znám ťa, kto si?“ po­ču­jem svoje ústa. „Som Rad­dath, vari si ne­pa­mätáš? Tristan, čo sa ti to len stalo?“ spy­tuje sa a pomáha mi na nohy. A vtedy ma trafí rana z neba. „Rad­dath! Už je mi to jasné, ty si jeden z tých čo ma zra­dili!“ za­kri­čím a skočím na neho. Mlátim ho znova a znova. Keď už leží na zemi schy­tím jeho hlavu a za­vreš­tím mu do ucha: „Kde je?“ Vy­pluje krv a ne­ná­vistne na mňa za­šk­úli. „Zlatá pod­kova, pod­ze­mie. Ty skurv…“ ne­do­po­vie, lámem mu väzy. Ne­chá­vam telo na zemi a utekám ďalej. Nie­viem kto to bol a už sa to nikdy ne­do­z­viem ale svojmu účelu po­sl­ú­žil. Bola to len ďalšia bez­menná škru­pinka v tejto ša­cho­vej partii ši­a­len­stva, len ďalší bez­vý­znamný somár na mojej dlhej púti. One­dlho ťa do­sta­nem, teba ktorý sa usmie­vaš na obraze, teba ktorý si mi zničil život! Za­chvíľku prídem a rieky krvy a vn­útor­ností sa budú valiť… Utekám nočnou ulicou a ster­tá­vam tie staré známe mŕtve tváre. „Svojmu osudu ne­u­nik­neš! Ten na obraze… usmie­vavý starec si ťa nájde ako nás všet­kých.“ kričí Lynn mod­li­aca sa ob­ďa­leč pri kôpke špiny. Ši­a­lená gri­masa na jej tvári ma vydesí ale o chvíľu sa spa­mätám. Veď už je dávno mŕtva. Lynn sa zmení na Mor­ganu a ne­u­stále si vráža na­ostrený kolík do hrude, pre­ráža si srdce a fon­tánky krvy jej zmá­čajú šaty. Z úst sa jej vy­sú­kajú tiché sla­biky: „Zabi ho.“ Pri­kýv­nem, presko­čím jej telo a utekám. Všim­nem si ako ma žobrák ob­ďa­leč po­zo­ruje s po­ba­ve­ným ús­me­vom. On už po­cho­pil, šťastný to človek.


Lynn bola prvá z tých ktorí ma zra­dili. Bola to pro­s­ti­t­útka v bor­deli Všet­kých po­te­šení, pod­niku pre zá­mož­ných pánov. Mal som vtedy dvad­sať tri rokov a snažil som sa za­bud­núť na prí­šerné uda­losti ktoré som zažil. Blúdil som po svete až ma raz nohy za­viedli práve do tohoto ve­rej­ného domu. In­te­riér bol ma­jestátny, vy­re­zá­vaný dre­vený ná­by­tok a mra­mrová pod­laha. Ham­b­li­vosť člo­veka ktorý ide do bor­delu po prvý krát som stra­til hneď ako som zbadal ju. Krásna sotva de­vät­násť ročná dievčina sa na mňa usmie­vala a jej nád­herné modré oči ma takmer omrá­čili. Bola to Lynn. Za­viedla ma hore do jej kom­naty a bez slova sa vy­z­liekla. Bola na pro­s­ti­t­útku veľmi váš­nivá a in­tímna, čoraz viac podo mnou sto­nala a ja som mal pocit že som v raji. Bol tom prvý moment po dlhej dobe kedy ma prestali pre­na­sle­do­vať, keď som ne­mys­lel na všetky tie hrôzy ktoré som prežil a vnímal som len jej an­jel­ské telo. A vtedy, na vr­chole rozkoše mi pravda udrela do očí. Lynn bola jedna z nich. Už to nebolo krásne dievča z plnými perami a krás­nymi mod­rými očami. Bol to od­porný tvor z čier­nou po­kož­kou a dlhými, os­t­rími zubami s ktorým som práve súlo­žil. Mocným trh­nu­tím som to od­ho­dil z po­stele na zem a vybral zo šiat ob­ďa­leč moju dýku. Kalkol som si nad toho tvora a pri­lo­žil som mu zbraň ku krku. „Vedel som to! Kde je? Nech ťa všetci diabli sveta po­pľujú ty hnusná po­tvora ak mi to ne­po­vieš!“ kričal som jej do tváre a sliny mi pri tom od­li­e­tali z úst ako ši­a­len­covi. „Čo to robíte pane? Ach, chrr, prosím nie!“ pro­silo to o milosť ale v mojej hlave pre tento cit ne­zostalo miesta. Dýka sa za­bo­rila do krku a krv mi os­t­rie­kala celé telo. Vy­ska­ku­jem o okna nahý, len z dýkou v ústach a bežím preč.


Utekám nočnou ulicou a roz­mý­šľam nad ľuďmi kto­rých som zabil. Po Lynn to bol Fer­gus­son, ten kto­rého po­slali aby mi zabil Mor­ganu, po ňom zase tí dvaja ry­tieri v Shlabe. Potom Howard, Kos, čaš­níčka v neja­kom hos­tinci a mnoho ďal­ších. Umreli ich de­si­atky, ba aj stovky a budú umie­rať ďalší až kým ho ne­ná­jdem, toho usmie­va­vého starca na obraze ktorý mi toto všetko spô­so­bil. Ne­e­xis­tuje náhoda, všetko je do­predu pri­pra­vené a na­plá­no­vané. Bo­ho­via sa s nami hrajú ako deti z mrav­cami, hneď ako sa po­mstím, ukon­čím to tu raz a navždy. Kde je tá Pod­kova? Ten pres­lá­vený hos­ti­nec plný ľud­ských masiek a pre­tvá­rok? Vari som ho už minul?


Vtedy zbadám oproti mne veľkú ka­mennú budovu z dre­ve­nou bránou a vý­ves­nou ta­bu­lou ,Zlatá pod­kova, a bežím k nej. Srdce sa mi roz­b­úcha, tak tu sa niekde skrýva! Vôjdem dnu, už som tu bol, mno­ho­krát ale vlastne nikdy. Živé mŕtvoli se­di­ace pri sto­loch a napití di­a­b­lici za­pl­ňujú hos­ti­nec a ja sa nimi, plný hnusu, pre­die­ram až k bar­ma­novi. Drobný chla­pík z vý­raz­ným obočím na mňa po­chm­úrne pozerá a v tom sa mu na tvári vyčarí široký, po­tmeh­út­sky úsmev. „Lord Mor­ta­ine. Vi­tajte v Zlatej pod­kove, vy­ze­ráte byť vy­čer­paný, mám práve volnú…“ Držím ho za krk a chrčím mu do tváre, je to zradca, ale ak mi pre­zradí to čo po­tre­bu­jem vedieť uše­trím ho. Pri­ti­ah­nem jeho tvár k mojej a vy­cé­rim zuby. „Trid­sať rokov pných ši­a­len­stva a smrti ma do­viedlo na toto miesto. Kde je ten chlap, povedz mi to! Ak nie, strhám ťa z kože a roz­se­kám na kusy!“ vrieskam až sa ne­tvori na­o­kolo držia za uši. „Dole po schodoch, je tam jeho skrýša. Oča­káva ťa!“ Vrhnem sa ku scho­dom a berem ich po šty­roch. Vidím dvere…


Keď som mal štr­násť rokov, pri­šiel som o rodinu. Vrátil som sa z mesta na naše pan­stvo a všetci boli mŕtvi. Otec ležal vo svojej pra­covni a ne­hý­bal sa. Myslel som že spí… nespal. Matku obe­sili už na ná­dvorí, bola celá dobitá a zú­bo­žená. Po­vrá­valo sa medzi ľuďmi že to bola pomsta moc­ného ča­ro­deja s ktorým sa môj otec za­pli­e­tol. Vraj ne­do­dr­žal dohodu, dohodu tý­kaj­úcu sa obrazu v jeho pra­covni. Nikdy som sa ne­do­zve­del v čom vlastne spo­čí­vala. Veľa­krát som ten pre­kli­aty obraz ví­da­val v jeho kom­nate, veľa­krát ma trápil v noč­ných morách ten široký úsmev starca na ňom ale nikdy by som si ani v naj­tem­nej­ších zá­ku­ti­ach svojej mysle ne­po­mys­lel že sa stane mojou skazou. V tej pra­covni visel ten zkur­vený obraz, visel ob­s­trie­kaný krvou môjho vlast­ného otca a muž na ňom sa ši­a­lene re­ho­tal. Ten na obraze je na vine všet­kému, za tie roky som to po­cho­pil. Hľadám ho dlho, trid­sať rokov hľadám ten ksicht… Po mojej rodine prišla na rad moja kra­jina, armády Lorda Snafxa mi roz­prášili všetky územia a všet­kých bo­jov­ní­kov. A ja som zase v snoch videl ten obraz ako sa smeje a vy­smieva sa mojej skaze. Zabili mi Mor­ganu, moju sestru, stra­til som titul pa­la­dina o ktorý som bo­jo­val celý život a ten chlap, ach ten satan sa mi ďalej smial vždy keď som pri­vrel oči! A keď som zabil Lynn… Zvlie­kol som ob­radné br­ne­nie, od­ho­dil som meč za­svä­tený Tor­movi a ob­lie­kol som habit vraha. Vidal som sa na púť krvy a skazy, žil som v tomto ska­ze­nom a pe­kel­nom svete plnom bo­lesti len preto aby som Ho zabil.


Utekám nočnou ulicou. Nebol to boj, bol to ma­sa­ker. Všet­kých do jed­ného som ich pobil, boli to pa­še­ráci, starec z obrazu medzi nimi nebol. Nevadí, mám dosť času. Ja ho raz nájdem, aj keby to malo byť o sto­ti­síc rokov, nájdem ho a ko­nečne to ukon­číme. Nájdem ho a bude tak strašne trpieť, že oproti tomu bolo uväzne­nie devu v Abysse iba prí­jem­nou preh­li­a­d­kou u dok­tora. A potom ani strach…detský plač…krv…ani červy ani sliz…ani vý­kriky do tmy…ne­za­sta­via moju pomstu…



píše k47 & hosté, ascii@k47.cz