povídky foto kultura ostatní stripy
facebook twitter
ASCII blog doomsday party

k47.cz

12. 2. 2006

Bez teba

       
napsal(a) Morfion

V ten deň som zistil, že som mŕtvy.

Keď som prechádzal prázdnymi ulicami akéhosi mesta. Sledoval som odpadky pohádzané na rozpálenom asfalte, plechovky vytŕčajúce z preplnených odpadkových košov, ktoré pokrývali plagáty ukrátené zmyslu a chladnému úsudku ľudskej logiky. Nikde ani živá bytosť, ani malé deti hádžuce si dvakrát zaplátané futbalové lopty, ani obstarožní starci z rozkysnutými tvárami, ani policajní úradníci, dôležito sa tváriaci a mávajúci svojimi nechutnými obuškami, ani zatúlané besné psi a dokonca ani tisícky bezvýznamných príslušníkov ľudskej rasy, ktorí inak tak často obťažovali svojou prítomnosťou realitu. Dostal som sa do slepej uličky a zamysleným pohľadom som čítal ryhy medzi tehlami múru akéhosi opusteného skladiska, akokoľvek som sa snažil, prečítal som ich vždy rovnako. Kdesi zatrúbilo auto, avšak v meste autá neexistovali, takže zatrúbilo asi len v mojej hlave. Nie len hocijaké auto, bolo to Auto, to ktoré ma malo v minulosti pripraviť o jedinú lásku života, zraziť ju v podobnom meste, meste kde taktiež neexistovali autá, bolo to totiž iba auto v jej hlave.

Odvrátil som svoj zrak od rýh, ktoré vysvetľovali takmer všetko, čo ma v živote zastihlo a vykročil som beznohým krokom rovno po ceste tam. Kam? Na križovatku medzi diaľnicami Múdrosti a Ľudskosti, tú križovatku, ktorá ma prenasledovala v nočných morách, lákala moju úbohú dušu a zároveň zabraňovala púti k nej. Teraz idem za ňou, už sa jej nebojím, nikdy viac.

Ako som tak kráčal po čierňave asfaltu, zakopol som a spadol som rovno tvárou na poklop kanálu, to čo som v tej zamrežovanej jame do pekiel zbadal, ma vôbec neprekvapilo ale zároveň vyrazilo dych tak, ako vyrazí dych vojakovi rana z raketometu, temer som stratil pojem o čase a zdraví rozum. Videl som tam ju...


V ten deň som zistil, že nedýcham.

Keď som plával v mori neschopnosti, žiadostivosti a zúfalosti. Snažil som sa silou mocou plávať prsia, ale dokázal som sa len nemotorne presúvať silou svojej neblaho preslávenej vôle. Skoro som zabudol na bledú tvár, ktorá vykúkala spod krytu kanálu, alebo atómového krytu odpáleného do tretej dimenzie, a snažila sa našpúliť pery v poslednom bozku na rozlúčku. Bozku patriacemu niekomu úplne inému ako som ja, mne. Táto myšlienka ma natoľko šokovala, že som oslabil intelektuálne pôsobenie a potopil sa v obrovských mukách kdesi do hlbín podmorských svetov. Po ceste som zdravil zástupy ľudských mŕtvol, postrkujúcich sa v nekonečných zástupoch čoraz nižšie a nižšie až do deviateho podlažia pekla. Prehodil som pár slov zo svojimi známymi, ktorí mali viac šťastia ako ja a pohltila ich konzumná spoločnosť, dišputoval so starými mníchmi po ceste o ich alkoholických láskach a potľapkal som bratsky po chrbte svoje dobré ja, ktoré bezradne sedelo na obrovskom zamknutom kufri svedomia a čakalo na očistec.

Vtedy ma posadla hrozná skutočnosť, ak sú všetci ľudia sveta tu, kde je ona? Roztrhal som si košeľu, srdce mi išlo vyskočiť. Neustále som blúdil, škuľavým pohľadom plným strachu o moju kráľovnú, po predpeklí a nikde som ju nevidel.

A v tom momente, ako obrovská hrdzavá a dávno použitá bomba ruskej armády, ma zo sveta ďaleko nad hladinou trafila osudná myšlienka. Ona tu nie je, nezabil som seba, ale ju, zabil som lásku k nej svojou obmedzenosťou a ak sa toto všetko odohráva len v mojej hlave...


V ten deň som zistil, že neviem čo je to život...

Bez teba.

--- * 15.1. 2006 - 0:40
publikováno 12. 2. 2006

příbuzné články:
Mozaika
Bacilonosiči
Sedm roků samoty (slohovka)
Sedm roků samoty
Malé chlupaté Nic

sem odkazují:
#152