k47.cz  — každý den dokud se vám to nezačne líbit
výběr foto Praha povídky kultura
TECH ▞▞ kolo | twitter RSS

Bez teba

12. 2. 2006 (před 13 lety) — Morfion (♪)

V ten deň som zistil, že som mŕtvy.

Keď som pre­chá­d­zal prázd­nymi uli­cami aké­hosi mesta. Sle­do­val som od­padky po­há­d­zané na roz­pá­le­nom as­falte, ple­chovky vy­tŕ­čaj­úce z prepl­ne­ných od­pad­ko­vých košov, ktoré po­krý­vali pla­gáty ukrá­tené zmyslu a chlad­nému úsudku ľud­skej logiky. Nikde ani živá bytosť, ani malé deti há­džuce si dva­krát za­plátané fut­ba­lové lopty, ani ob­sta­rožní starci z roz­kys­nu­tými tvá­rami, ani po­li­cajní úrad­níci, dôle­žito sa tvá­ri­aci a má­vaj­úci svo­jimi ne­chut­nými obuš­kami, ani za­túlané besné psi a do­konca ani ti­sícky bez­vý­znam­ných prísluš­ní­kov ľud­skej rasy, ktorí inak tak často ob­ťa­žo­vali svojou prí­tom­nos­ťou re­a­litu. Dostal som sa do slepej uličky a za­mys­le­ným po­hľa­dom som čítal ryhy medzi tehlami múru aké­hosi opus­te­ného skla­diska, ako­koľ­vek som sa snažil, pre­čí­tal som ich vždy rov­nako. Kdesi za­tr­ú­bilo auto, avšak v meste autá ne­e­xis­to­vali, takže za­tr­ú­bilo asi len v mojej hlave. Nie len ho­ci­jaké auto, bolo to Auto, to ktoré ma malo v mi­nu­losti pri­pra­viť o jedinú lásku života, zraziť ju v po­dob­nom meste, meste kde tak­tiež ne­e­xis­to­vali autá, bolo to totiž iba auto v jej hlave.

Od­vrá­til som svoj zrak od rýh, ktoré vy­sve­tľo­vali takmer všetko, čo ma v živote za­stihlo a vy­kro­čil som bez­no­hým krokom rovno po ceste tam. Kam? Na kri­žo­vatku medzi di­a­ľ­ni­cami Múd­rosti a Ľud­skosti, tú kri­žo­vatku, ktorá ma pre­na­sle­do­vala v noč­ných morách, lákala moju úbohú dušu a zá­ro­veň za­bra­ňo­vala púti k nej. Teraz idem za ňou, už sa jej ne­bo­jím, nikdy viac.

Ako som tak kráčal po čierňave as­faltu, za­ko­pol som a spadol som rovno tvárou na poklop kanálu, to čo som v tej za­mre­žo­va­nej jame do pekiel zbadal, ma vôbec ne­prekva­pilo ale zá­ro­veň vy­ra­zilo dych tak, ako vyrazí dych voja­kovi rana z ra­ke­to­metu, temer som stra­til pojem o čase a zdraví rozum. Videl som tam ju…


V ten deň som zistil, že ne­dý­cham.

Keď som plával v mori ne­schop­nosti, ži­a­dosti­vosti a zú­fa­losti. Snažil som sa silou mocou plávať prsia, ale do­ká­zal som sa len ne­motorne pre­s­úvať silou svojej ne­blaho pres­lá­ve­nej vôle. Skoro som za­bu­dol na bledú tvár, ktorá vy­k­úkala spod krytu kanálu, alebo ató­mo­vého krytu od­pá­le­ného do tretej di­men­zie, a sna­žila sa na­šp­úliť pery v po­sled­nom bozku na roz­l­účku. Bozku pa­tri­a­cemu nie­komu úplne inému ako som ja, mne. Táto myšli­enka ma na­toľko šo­ko­vala, že som osla­bil in­te­lek­tu­álne pô­so­be­nie a po­to­pil sa v ob­rov­ských mukách kdesi do hlbín pod­mor­ských svetov. Po ceste som zdra­vil zá­stupy ľud­ských mŕtvol, po­str­kuj­úcich sa v ne­ko­neč­ných zá­stupoch čoraz nižšie a nižšie až do de­vi­a­teho pod­la­žia pekla. Pre­ho­dil som pár slov zo svo­jimi zná­mymi, ktorí mali viac šťas­tia ako ja a po­hl­tila ich kon­zumná spo­loč­nosť, dišpu­to­val so sta­rými mníchmi po ceste o ich al­ko­ho­lic­kých lás­kach a po­tľap­kal som brat­sky po chrbte svoje dobré ja, ktoré bez­radne sedelo na ob­rov­skom za­mknu­tom kufri sve­do­mia a čakalo na očis­tec.

Vtedy ma po­sadla hrozná sku­toč­nosť, ak sú všetci ľudia sveta tu, kde je ona? Roz­tr­hal som si košeľu, srdce mi išlo vy­sko­čiť. Ne­u­stále som blúdil, šku­ľa­vým po­hľa­dom plným stra­chu o moju kráľovnú, po pred­peklí a nikde som ju ne­vi­del.

A v tom mo­mente, ako ob­rov­ská hr­d­zavá a dávno po­u­žitá bomba ruskej armády, ma zo sveta ďaleko nad hla­di­nou tra­fila osudná myšli­enka. Ona tu nie je, ne­za­bil som seba, ale ju, zabil som lásku k nej svojou ob­med­ze­nos­ťou a ak sa toto všetko odo­hráva len v mojej hlave…


V ten deň som zistil, že neviem čo je to život…

Bez teba.


* 15.1. 2006 – 0:40

píše k47 & hosté, ascii@k47.cz