Radosť

Je koniec môjho sna,
som hore, bdiem, dosiahol som dna.
Postavy v hmle, striebristé kontúry,
absurdná radosť zo mňa sa vybúri,
vrelá krv v piesku pred peklom,
na púšti Glei, kde je človek zlom,
ruiny tovární, pradávne hriechy,
mŕtvoly sivých áut a ľudské blchy.
Je koniec môjho letu,
lupene zla, toho obávaného kvetu,
porážajúc Evine jablko,
smejem sa, to však len naoko,
cítim číru beznádej, lásky vo mne niet,
galéria paradoxov, bezstarostný svet,
celá škála zverstiev, bohapustý žiaľ,
vrelou miazgou boh nás polieval.
Je koniec starých sľubov,
lež spoľahlivosť, tá hraničí s nudou,
kameňom sa chutný perník stal,
zostarol a zošedivel, naplnil ho kal.
Vzdialenosti sa zo dňa na deň zväčšili,
obavy a intrigy, slizom navierajú mi žily,
zhnité havrany lemujú cestu,
ktorá mieri presne tam, presne k tomu miestu,
hrobu, kde som donedávna spal,
zahrabaný v hline tancoval svoj madrigal.
Ach, večný boh i satan, nech posvätia nám cestu,
z hadov kabát, z anjelov zas vestu,
zahrejú nás rovnako, ako topiaci sa ľad,
do skazenej priekopy skáčem voľný pád.
Ale nech mi všetky duše odpustia,
ja radosť mám z toho krvavého ovzdušia,
čierne spermie si rodia zverské deti,
kráčajúc sa vyžívam v tej čudnej údov spleti,
smejem sa a smútim, lebo viem,
že príde horší démon, mám raz taký vnem.
Krivé trosky z vulgárnych bájí,
šialené pózy v srdečnom raji,
bezduché mŕtvoly, ale hlavne tie,
ukazujú tam, kde ďalší koniec tlie.
A tak je koniec, záver môjho citu,
citu k tebe, ktorá predsa niekde si, tu,
v mojom srdci navždy, lež premenená
v ľahostajnosť bez mena.
A ja radosť mám zo všetkých mojich chýb,
radosť, v smutných citoch zhyb,
radosť z všetkých svojich smrtí,
radosť zo mňa v temných prúdoch letí.

Lebo viem, že presne toto skrýva život…