k47.cz  — každý den dokud se vám to nezačne líbit
výběr foto Praha povídky kultura
TECH ▞▞ kolo | twitter RSS

Radosť

8. 8. 2006 (před 13 lety) — Morfion

Je koniec môjho sna,
som hore, bdiem, do­si­a­hol som dna.
Po­stavy v hmle, striebristé kon­t­úry,
ab­surdná radosť zo mňa sa vybúri,
vrelá krv v piesku pred peklom,
na púšti Glei, kde je človek zlom,
ruiny to­vární, pra­dávne hrie­chy,
mŕtvoly sivých áut a ľudské blchy.
Je koniec môjho letu,
lupene zla, toho obá­va­ného kvetu,
po­rá­žajúc Evine jablko,
smejem sa, to však len naoko,
cítim číru bezná­dej, lásky vo mne niet,
ga­lé­ria pa­ra­do­xov, bez­sta­rostný svet,
celá škála zver­s­tiev, bo­ha­pustý žiaľ,
vrelou mi­a­z­gou boh nás po­lie­val.
Je koniec sta­rých sľubov,
lež spoľahli­vosť, tá hra­ničí s nudou,
ka­me­ňom sa chutný perník stal,
zosta­rol a zo­še­di­vel, na­pl­nil ho kal.
Vz­di­a­le­nosti sa zo dňa na deň zväč­šili,
obavy a in­trigy, slizom na­vie­rajú mi žily,
zhnité ha­vrany lemujú cestu,
ktorá mieri presne tam, presne k tomu miestu,
hrobu, kde som do­ne­dávna spal,
za­hra­baný v hline tan­co­val svoj mad­ri­gal.
Ach, večný boh i satan, nech po­svä­tia nám cestu,
z hadov kabát, z an­je­lov zas vestu,
za­hrejú nás rov­nako, ako to­pi­aci sa ľad,
do ska­ze­nej prie­kopy skáčem voľný pád.
Ale nech mi všetky duše od­pus­tia,
ja radosť mám z toho kr­va­vého ovzdu­šia,
čierne sper­mie si rodia zver­ské deti,
krá­čajúc sa vy­ží­vam v tej čudnej údov spleti,
smejem sa a smútim, lebo viem,
že príde horší démon, mám raz taký vnem.
Krivé trosky z vul­gár­nych bájí,
ši­a­lené pózy v sr­deč­nom raji,
bez­du­ché mŕtvoly, ale hlavne tie,
uka­zujú tam, kde ďalší koniec tlie.
A tak je koniec, záver môjho citu,
citu k tebe, ktorá predsa niekde si, tu,
v mojom srdci navždy, lež pre­me­nená
v ľa­hos­taj­nosť bez mena.
A ja radosť mám zo všet­kých mojich chýb,
radosť, v smut­ných citoch zhyb,
radosť z všet­kých svo­jich smrtí,
radosť zo mňa v tem­ných pr­údoch letí.

Lebo viem, že presne toto skrýva život…

píše k47 & hosté, ascii@k47.cz